Pivo a pivné štýly       História pivovarníctva na Slovensku

História pivovarníctva na Slovensku

Kde vzniklo pivo sa nedá presne povedať, ale v rôznych obmenách ho nachádzame v starom Grécku, Ríme, Egypte a dokonca o ňom písali už Sumeri. Podľa historikov  môžeme predpokladať, že pivo pili už predslovanskí obyvatelia nášho územia i pôvodné slovanské kmene. Dokonca práve Slovanom sa pripisuje prvenstvo v dochucovaní piva chmeľom.

Vďaka jednoduchosti prípravy mohol pivo variť v podstate každý. Až v stredoveku sa tieto možnosti začali obmedzovať a varenie piva sa stalo výsadou, ktorá bol a umožnená len mešťanom, ktorí boli zväčša členovia mestskej rady.

V 14. a 15. Storočí sa produkcia piva významne rozšírila. Medzi najvýznamnejšie pivovarnícke centrá patrili najmä banské mestá (Kremnica, Banská Bystrica, Banská Štiavnica), spišské mestá (Kežmarok, Levoča), Bardejov, Prešov, Košice a oblasť juhozápadu dnešného Slovenska (Trenčín, Trnava, Bratislava). Obzvlášť vychýrené pivo sa varilo v Bardejove. Toto si nechal na svoju svadobnú hostinu poslať aj panovník Matej Korvín.

V tomto období vytvorilo svoj pivovar takmer každé stredoveké mesto. Vtedy vzniká aj najstarší existujúci slovenský pivovar vo Vyhniach. Zároveň sa začínajú objavovať opatrenia na ochranu miestnej produkcie vo forme zákazov dovážať a čapovať pivo z okolitých panstiev.

S rozvojom stredovekých remesiel prichádza aj vznik cechov. Tomu sa nevyhlo ani pivovarníctvo a prvý pivovarnícky cech vzniká v roku 1450 v Bardejove. Členmi cechov sa stávajú sládkovia, ktorí vytvárajú štandardy a normy pre varenie piva – rozhodovali nielen o kvalite piva a surovinách potrebných na jeho prípravu ale aj ich cenách, mzdách pre pracovníkov, výchove špecialistov a reprezentovali remeslo na rôznych akciách, či v mestskej rade.

V 17. storočí dochádza k obmedzovaniu činností cechov, mestá si držia monopol na výrobu piva a vydržiavajú si len jedného sládka, ktorý je zodpovedný za mestský pivovar. Okrem slobodných kráľovských miest (Košice) alebo banských miest, mali právo variť aj mesta a obce, ktoré patrili pod správu feudálov – Bánovce nad Bebravou , Čičmany, Ilava, Jelšava, Krompachy, Nitra, Žilina, Púchov, Ružomberok...

Situácia sa dramaticky zmenila v 19. storočí, keď produkcia piva vo veľkej väčšine miest a obcí zanikla, najmä v dôsledku „pivnej dane“ z roku 1850.

V 19. storočí sa z pivovarníctva pomaly začína formovať priemysel a k slovu sa dostávajú nové poznatky a technológie. Tento trend začal u nás presadzovať legendárny český sládok František Ondrej Poupě, ktorý bol zástancom poriadku, presnosti a čistoty pri výrobe piva. Na jeho osvetovú prácu nadviazal aj profesor a rektor pražskej technickej školy Karel Napoleon Balling, ktorý vynašiel cukromer, zdokonalil sacharomer a ako prvý na svete určil tzv. pivnú váhu a stupňovitosť. Jeho systém doteraz používajú mnohé svetové pivovary najmä v USA.

Významnú zmenu priniesol aj Wattov vynález parného stroja a umelé chladenie (Carl von Linde) ako aj dielo Louisa Pasteura. Jeho objav ako funguje kvasenie, priniesol možnosť kvalitatívne lepšie riadenie týchto procesov. Pivo sa začalo vyrábať spodným kvasením, čo umožňuje dlhšie skladovanie piva a jeho trasnsport na väčšie vzdialenosti. Tieto skutočnosti podnietili vznik nových pivovaroch, ktoré tieto technológie začali využívať. Na našom území vznikajú pivovary v Košiciach (1857), Michalovciach (1867), v Bratislave (Stein, 1873), Spišskej Belej (1877), Martine (1893) a Nitre (1896). Ich produkcia však nebola výrazná vzhľadom na nízky dopyt a konkurenciu budapeštianskych pivovarov, ktoré pokrývali väčšinu dopytu na Slovensku.

Na začiatku 20. storočia fungovalo na Slovensku minimálne 40 pivovarov s trvalou produkciou. Prevažne však išlo o malé až stredné závody. Dva najsilnejšie boli bratislavský Stein a košický Bavernebel. Pre porovnanie však treba uviesť, že priemerná ročná produkcia Meštianskeho pivovaru v Plzni bola päť krát väčšia ako  súhrnná produkcia všetkých slovenských podnikov.

Utlmenie výroby počas prvej svetovej vojny pokračovalo aj po jej skončení. Budapeštiansku konkurenciu vystriedali silné české pivovary, ktoré začali s exportom na Slovensko. Domáca produkcia museli čeliť nevýhodným podmienkam - všetky potrebné suroviny bolo potrebné dovážať z Čiech a ich cenu predažovali aj obmedzené možnosti trasportu. Vzhľadom na stav komunikácii a množstvo automobilov sa ešte v 30. rokoch rozvážalo pivo predovšetkým konskými povozmi.

Napriek ťažkým obchodným podmienkam, ktoré boli spôsobené aj hospodárskou krízou, niektoré pivovary snažili ísť s dobou. Najvýraznejšiou transformáciou prešiel košický pivovar Bauernebel, ktorý mal nainštalovanú väčšinu zariadení, ktoré v pivovarníckom svete symbolizovali pokrok (automaty na stáčanie piva do sudob a fliaš, strojové umývanie fliaš a sudov,...).

Po druhej svetovej vojne nový režim znárodnil spolu 12 pivovarov, z ktorých vytvoril 3 národné podniky. V roku 1953 ich počet stúpol na osem. Neustále zvyšujúca sa spotreba piva vytvorila priaznivé predpoklady na rast pivovarníctva. Staré podniky boli buď zrekonštruované (Bratislava, Martin, Košice, Michalovce, Poprad, Nitra, Bytča) a prípadne zrušené (Hlohovec, Levoča, Meštiansky pivovar Bratislava, Banská Bystrica).

Postupne začala výstavba nových pivovarov - Topoľčany (1964), Rimavská Sobota (1966), Veľký Šariš (1967), Hurbanovo (1969), Banský Bystrica (1971) a Trnave (1974). Kapacita Hurbanovského pivovaru bola 1,2 milióna hektolitrov, čo bolo najviac na Slovensku. Ešte pred pivovarom sa v Hurbanove postavila nová sladovňa, takisto s rekordnou produkciou 66 tisíc ton sladu ročne.